Cech remeselníkov a jeho účel

Cech je organizácia remeselníkov alebo drobných obchodníkov (kramárov) v stredovekých mestách na ochranu remesla a obchodu.

Remeselník je malovýrobca s odbornou kvalifikáciou, znalosťou pracovných postupov a praktickou zručnosťou vyrábajúci úžitkové hodnoty pre výmenu väčšinou ručne alebo s použitím jednoduchých nástrojov, príp. skromnej techniky osobnou prácou alebo za podstatnej jej účasti.

Charakteristika cechov

Cechy dozerali na spôsob výroby, na kvalitu výrobkov a ich cenu. Predpisovali, koľko môže byť v meste majstrov, koľko tovarišov a učňov. Výrobnú, samosprávnu a sociálnu organizáciu cechov upravovali cechové artikuly. Cechy plnili aj sociálnu a charitatívnu funkciu – v niektorých prípadoch vyplácali vdovám alebo sirotám po predčasne zomrelých majstroch skromnú penziu.

Každý cech mal svojho cirkevného patróna. V deň sviatku tohto patróna sa zvyčajne stretávali majstri pri slávnostnom obede. Každý cech mal aj zástavu, ktorá bola uložená v kostole a svoj cechový znak. V mestách s vybudovanými hradbami mali jednotlivé cechy v správe časť hradieb a jednu z veží či bášt, ktorú museli príslušníci cechu v prípade vojenského ohrozenia mesta brániť.

Cechová výroba a cechové organizácie boli v Uhorsku zrušené zákonom v roku 1872.

Dejiny cechov na Slovensku

Prvá písomná zmienka o cechu z územia Slovenska pochádza z Košíc, kde sa v roku 1307 do cechu združili košickí kožušníci. Cechy sa začali rozvíjať najmä v období vlády Karola Róberta z Anjou a jeho syna Ľudovíta I., ktorí povoľovali zakladanie cechcov v slobodných kráľovských mestách. Remeselná výroba a cechová organizácia výrobcov bola typická pre vrcholný a neskorý stredovek, i pre obdobie raného novoveku. K mestám, ktoré mali na prelome 17. a 18. storočia najväčší počet cechov, patrila Bratislava, Košice,Levoča, Prešov, Banská Bystrica, Trnava, Kežmarok.

V období rokov 1715 až 1770 to boli Bratislava, Komárno, Prešov, Skalica, Kežmarok, Košice, Modra. O markantnom vzraste remeselnej výroby svedčí aj fakt, že v rokoch 1715 – 1720 bolo na Slovensku 8 000 remeselníckych dielní, pričom ich počet do roku 1770 vystúpil až na 22 000.

Sociálna hierarchia v rámci cechu

Cech mal tiež svoju vnútornú hierarchiu, ktorá sa zakladala na existencii troch základných stavov v jeho rámci. Prvým bol najnižší učňovský stav. Druhým zas stav tovarišský a tretí – najvyšší, bol majsterský.

V rámci cechu si všetci majstri spomedzi seba volili cechmajstra. Cechmajster prezentoval cech na verejnosti a viedol rokovania s mestskou alebo šľachtickou vrchnosťou (v prípade poddanských/zemepánskych mestečiek). V rámci cechu mal cechmajster prvostupňovú trestno-právnu jurisdikciu, čo znamenalo, že mal právomoc súdiť a trestať členov cechu za menšie priestupky, prečiny vo výrobe a mravné poklesky. Majster mal na starosti cechovú truhlicu, kontroloval kvalitu výrobkov a viedol porady cechu. Pritom každý z majstrov mal viesť príkladný život, čo platilo pre ich súkromný, tak aj pracovný život. Bezúhonný súkromný život bol samozrejmou požiadavkou. Starší majstri tým mali byť príkladom pre tovarišov a učňov, sami očakávali od kolegov a tovarišov prejavy úcty.

Každý majster sa snažil pracovať poctivo, aby v lokálnej spoločnosti nestratil morálny kredit a česť, pretože tým by ohrozil svoju vlastnú existenciu. Výrobky mohol predávať len na mestskom trhu a nie podomovým predajom. Tzv. „míľové“ právo zabraňovalo v usadeniu sa cudzieho majstra v meste, kde už pôsobil majster jeho remesla. Majstri sa tým bránili proti cudzej konkurencii.

Zdroj : wikipedia