O nevyhnutnosti remesiel a remeselníkov

Občas sa stane, že niektoré veci  a súvislosti nám docvaknú akosi neskoro, alebo aspoň neskôr, než by azda mohli a mali. Možno je to spojené s nedostatočnou znalosťou súvislostí, možno to súvisí s vekom či dobou, ktorú žijeme. To sa stalo i mne, keď som sa v súslednosti s niekoľkými rozhovormi dostal pred pár týždňami k myšlienkam, s ktorými sa chcem podeliť. Neprišlo to naraz, lebo viete, zotrvačnosť nášho svetonáhľadu a zacyklenosť v istých klišéovitých postupoch mysle neumožnia otvoriť všetky tajomné komnaty pamäte naraz, tobôž tú trinástu, ukrývajúcu tajomstvá, ktoré by sa nemali dostať do všeobecného povedomia. O nej ale teraz hovoriť nebudeme.

Rozpamätal som sa (pred sedemdesiatkou je už na čo, len sa to vybavuje akosi pomalšie), že keď som chcel robiť akékoľvek životné spoločenské zmeny – nástup do strednej školy, prijímačky na vysokú, žiadosť do zamestnania, …, sprevádzali ich rôzne dotazníky, v ktorých okrem, povedzme, dobovo obligátnej otázky, aký je váš postoj k vstupu spojeneckých vojsk na naše územie (chápal som ju ako súčasť časného spoločenského folklóru, takže sa nestala smerodajnou a mohol som sa pri odpovedi pokojne vyhovoriť na vek pätnástich rokov), bola aj kolónka s textom: sociálny pôvod. Nakoľko som pochádzal z chudobného „proletárskeho“ prostredia, vpísal som do nej akosi automaticky: robotnícky. Nehovorilo to nič o hrdosti priradenia sa, len o triednom zaradení. Áno, i socializmus, do ktorého som bol vstúpený niekedy počas prvej triedy vtedajšej jéesešky, ktorá sa zmenila zanedlho na zédéešku, mal triedny charakter, takže človek si do „chlievika“ pôvodu mohol napísať robotnícky, roľnícky, pracujúca inteligencia. Na iné možnosti sa nepamätám. Buržujov ani kulakov už v čase mojej mladosti zrejme v mojom okolí nebolo. Mama: domáca, otec: robotník, kožušník.

Keď som si tieto súvislosti premietal v mysli v súvislosti s rozhovormi, na podnet ktorých tento text píšem, uvedomil som si, že som mohol napísať aj slovo remeselník, ale také niečo sa vtedy nenosilo. Zato si pamätám napríklad na pokrik z ulice – drótar! harčki drotovac! Vtedy sme my deti vybehli pred bránu a so zvedavosťou pozorovali človeka ťažko určiteľného veku, poobliekaného vo vetchej, ba i zaplátanej odedzi s drevenou  krošňou, či skôr skrinkou na chrbte, z ktorej trčali drôty, násady kladiviek, kúsky plechov rôznych farieb, rúčky ukrytých klieští, klieštikov, kadejakého pre nás „tajomného náradia“. Smutno prekráčal stredom ulice – vtedy sa to ešte dalo, lebo po nej prešlo za deň najviac do päť – desať áut a zopár konských povozov (bývali sme celkom blízučko pri miestnom trhu, pľacu, kam vozili „gazdove abo bulgare“ to, čo dopestovali) – a do dvora sme sa vrátili až keď sa chlap stratil kdesi za rohom. No jeho smutné „drótar“ bolo počuť ešte dlho potom. Ani jeho som nezaraďoval medzi remeselníkov, lebo moje myslenie nebolo na používanie takého slova uspôsobené. On bol jednoducho „drótar“. Rovnaký osud stihol v mojom svete aj komiňara. Šmecare už patrili do inej, vyššej kasty, oni sa vozili na zadných stúpačkách smetiarskeho auta, čo sme im my chlapci závideli.

Samozrejme, s pojmom remeselník som sa stretával. V rozprávkach, krásnej literatúre, no nepriraďoval som k nemu nikoho zo svojho okolia. Pritom i strýkovia, otcovi bratia boli takisto remeselníkmi, klampiarmi, po vichodňarski klamfnere. Aj oni vedeli zaplátať deravý plechový, ale aj smaltovaný hrniec, lebo na nový nebolo vždy peňazí. A zaplátaný vydržal ešte nejaký ten rok. Dvor sme mali „zaprataný“ kadejakým s tým súvisiacim náradím a haraburdím. Nie, žeby ho bolo veľa, ale trčalo z rôznych miest predovšetkým okolo drevárne. Do mojej pozornosti sa dostávali predovšetkým veľkoplošné „deski“, na ktorých otec „vycahoval baraňe skuri“, aby boli pekne vyrovnané pred tým, než zobral „krejdu a nakrešľil“ na ne „pôdorys“ budúceho kožucha. Aby boli pekne rovné, pribíjal – cvekoval ich na desku klinčekmi, pričom používal na naťahovanie i pribíjanie cangľe, špeciálne na takúto prácu určené dlhé kliešte. Keď už boli kože pekne rovné a pokreslené strihmi, zobral knajp, ostrý, špeciálne tvarovaný kožušnícky nôž, ktorým sa dalo pokojne aj oholiť, a vyrezal všetky budúce rukávy, „pretki, zatki“ pripravovaného „baraňeho“ kožucha.

A že bol skutočným majstrom kožušníkom svedčilo nielen to, že neskôr učil učňov, budúcich tovarišov z celého Slovenska (na učňovke v Prešove bol odbor kožušník asi ako jediný v republike), ale jeho zákazníkmi boli aj rôzni významní ľudia od Bratislavy po Čiernu nad Tisou. Herci, lekári, kňazi, … vystriedalo sa ich u nás neúrekom. Doma šil „popri roboce“, vtedy sa to akosi dalo. Iné mu však, ak sme chceli dôstojne prežiť, ani neostávalo, lebo výplata so zálohou okolo šesťsto – osemsto korún nebola pri štvorčlennej rodine ani vtedy žiadnou výhrou!

Takže dnes by som do rámčeka dotazníka k slovu pôvod mohol s hrdosťou napísať: (vynikajúci) remeselník.

 

***

 

Úvodná reminiscencia na „zašlé časy“ (i keď neviem, či sa patrí hovoriť o čase pred šesťdesiatimi, šesťdesiatimi piatimi rokmi ako o zašlých časoch, veď to predsa bolo celkom nedávno) ma vedie k tomu, aby som napísal čosi o etymológiách použitých slov remeselník, tovariš vo vzťahu k obnovovaniu ich významu pre súčasnú spoločnosť. Lebo sme sa dostali do doby, kedy nájsť dobrého majstra remeselníka je asi takým umením, ako nájsť ihlu v kope sena.

V súvislosti s napísaným sa mi z batôžka pamäte vynorila iná spomienka na otca a na to, ako som mu „pomáhal“. Raz ma pri šití nejakého kožucha, baranice zavolal (potom sa to ešte viackrát stalo, ale prvá spomienka má vždy najväčšiu silu): „Hej, sinu, poc tu!“ Keď som pristúpil, hovorí: „Zobuj śe!“ Keď som zodvihol zvedavo oči, doplnil: „Mi spadla ihla, treba ju najsc!“ Zapochyboval som, či to myslí vážne, ale potom s úsmevom jemu vlastným doplnil: „Treba mi potrimac kožuch, kim prišijem rukavi!“ Jeho humor sa mi vryl hlboko pod kožu a občas ním prekvapím svoje okolie (občas i seba!).

Takže čo znamená slovo remeselník, remeslo? V etymologickom slovníku nájdeme pri slove remeslo toto vysvetlenie: u nás sa zaužívalo asi od šestnásteho storočia a zrejme je odvodené z praslovanského jazyka a vychádza z rovnakého koreňa ako staroslovienske remъstvo, čo znamená umenie, zručnosť. V porovnaní s ďalšími významami iných starých európskych jazykov predpokladaný význam je aj oporný rám (rem-), trám, ale aj ten, kto takéto výrobky zhotovuje – tesár, remeselník.

Ak ideme do hĺbky dejín za slovom tovariš, dostaneme sa k staroturkickému koreňu tawar, tavar, ktorý znamená hospodárske zvieratá, majetok, tovar, … Krátkou dejinnou odbočkou prídeme k tovarišovi, pomocníkovi majstra, priateľovi, druhovi, spoločníkovi (tovar v spojení so staroturkickým eš, iš, čo znamená druh, spoločník). Od toho sú odvodené ďalšie slová – tovarišiť, čiže pracovať ako tovariš alebo tovarich – nádennícka práca na veľkostatku, ale i denná mzda za ňu.

A majster je odvodený od latinského magister – učiteľ, predstavený, správca, veliteľ, prednosta, náčelník, pôvodca, radca, vodca, riaditeľ. Všetky spomenuté významy súvisia s koreňom magis/mage v slovných spojeniach spätými s významami viac, hlbšie, podrobnejšie, lepšie, skôr. No na to, aby sa človek stal majstrom, magistrom, nestačilo absolvovať nejakú vidiecku „univerzitu“ či školu nejakého spoločenského „predátora“, ale vyžadovalo od človeka prijatie skutočnej zodpovednosti za výsledky práce, za majsterštuk! (Dnešné získavanie majsterského/magisterského titulu mi v niektorých prípadoch skôr pripomína  ča(ch)rovanie, akoby bolo  pri ne(v)hodných praktikách odvodené od slovného základu magicus.)

Keďže sa majstri, tovariši i učni združovali do spolkov, cechov, treba azda spomenúť a rozobrať i význam slova cech. Pôvodne asi znamenal poriadok, usporiadanie (od 18.storočia po cechu = po poriadku), spoločenstvo (riadiace sa týmto poriadkom), spoločnosť, stavovská organizácia remeselníkov (murársky, krajčírsky, kožušnícky, kuchársky a cukrársky cech, …).

Aby som sa vrátil k významu remeselníkov pre súčasnosť – bez nich to na komunitnej úrovni nefunguje. Nakoniec, ak si uvedomíme, že mnohé veľké podniky vznikli z drobných prevádzok, kde sa stretlo niekoľko dobrých majstrov, šikovných remeselníkov, musíme zobrať na vedomie, že bez nich niet rozvoja. Lebo obrovské aglomerácie v istom momente stratia schopnosť samoudržateľnosti a začnú sa rúcať ako obor na hlinených nohách, ako rozprávková fazuľa, ktorá vyrástla až kamsi „do neba“, no stačilo málo, aby sa nekontrolovateľne zrútila pod svojou nadmernosťou.

Preto je dobre, keď sa remeselníci opäť pokúšajú združovať, ukazovať pritom, kam až ich majstrovstvo siaha a ponúkajú svoje skvelé produkty verejnosti. Lebo poličke z veľkoobchodu, ktorú si aj fušerský „domáci majster“ poskladá s pomocou dopodrobna rozpísaného a rozkresleného návodu, bude popri všetkej deklamovanej úžitkovosti vždy chýbať energia osobnosti majstra stolára. Žiaľ, takýmito lacnými náhradkami často so štempľom vzdialenej cudziny máme preplnené naše domovy. A tak si týmito „neosobnými“ produktmi zanášame celé životné prostredie.

Nová doba, ktorá prichádza, však bude žiadať nové prístupy aj k priestoru v ktorom prežívame svoje každodenné radosti a starosti, a práve pekné a dobré výtvory našich majstrov remeselníkov ho úspešne dokážu počlovečiť.

 

autor článku  Mgr. Miroslav Kostelník