Počiatky

Ahoj, Jarka, tvoja tvorba ma doslova zastavila v pohybe, obraz na knihe, ktorý si maľovala, ma zaujal nielen jedinečnou technikou, ale najmä energiou, ktorá z neho vyžaruje. Veľmi rada by som ťa vyspovedala a zdieľala príbeh tvojich obrazov…
Nádherne slová o zastavení sa v pohybe. Áno, presne o to ide. Ak sa zastavím… objaví sa tretí rozmer. Dovtedy bol prítomný bod A a smer a rýchlosť do bodu B. Keď sa zastavím, mám možnosť vnemu vertikality. Výšky a hĺbky. V úplnosti.

Kedy si sa vydala na cestu tvorenia, kam si doposiaľ prišla a čo si na nej objavila?
Tvorím odmalička. Stále som si kreslila a maľovala. Potom v základnej umeleckej škole (vtedy ešte ľudová škola umenia), neskôr som na vysokej škole študovala učiteľstvo pre 2. stupeň, odbor slovenský jazyk, výtvarná výchova. Keď naše tri dcéry povyrástli natoľko, že moja pozornosť už nebola upätá na materské povinnosti, mohla som sa viac uvoľniť a tvoriť. Objavila som svoj priestor. Spoznala som, že hlava nič zásadné nevyrieši, hlavne tá analytická. Uvedomujem si potrebu syntézy, prepojenia, návratu do rovnováhy, k celku. Viem, že potrebujem vnímať prítomnosť tajomstva, farby života. Ponárať sa do ticha. Všetehotného. Potenciálu všetkého najlepšieho. Môj posledný objav je, že myseľ mi prestala klásť otázky. ☺ Počas tvorby som zistila, že prajazyk ticho by najlepšie dokázal opísať všetko. Preto používam slová aj obrazy s uvedomením, že sú to holografické entity, že sú časťou za celok a majú silu. Stačí striedmosť. Slová i obrazy. Menej je viac. Súčasti fraktálu. Vesmírne tkanivo. Viem si predstaviť, aké ozdravujúce by mohlo byť, keby som si časť života dopriala úplne bez slov. Nemať to nutkanie skrotiť, ovládnuť, podmaniť si niečo slovom. Preto milujem poéziu haiku. Koncentrovaná, minimalizovaná forma, maximálny účinok. Písať týmto spôsobom ma takisto napĺňa. Iba (až) 17 slabík. V nich život.

zaschnuté blato
stopy zvierat pierko list
počiatky písma

 

Tlmočíš silné témy ženského sveta, prichádzajú ti vnemy počas tvorenia?
Mnohokrát aj počas tvorenia. Vo väčšine prípadov sa však jedná asi o takýto proces: do vedomia vstúpi silný, veľmi silný vnem, akýsi praobraz, akoby som sa na niečo dávne rozpamätala, prapocit ,áno, takto to je, takto to je dobré‘. A potom sa to pýta na svetlo. Von. Skrz farby a kompozíciu a figúru. To rozmiestnenie prvkov často vnímam pred samotnou tvorbou. Väčšinou sa jedná o ženské postavy a tváre, avšak vnem môže byť celostný. Môže ho precítiť, vnímať ženská i mužská bytosť. Ide o ľudskú bytosť žijúcu svoj pravý stav neochvejne, bytostne, hlboko, autenticky. To, čo tá bytosť na obraze žije, v akom je rozpoložení. Bytosť existuje v priestore milosti, tak som si to pomenovala, v tomto priestore je aj mne umožnené počas tvorby jestvovať. Ponoriť sa, stať sa priestorom a ostať ním. Byť pokojná a nechať vyvstať to podstatné. Niekedy len pozorujem a ďalší ťah robí štetec sám.

noc s bielu lunou
odkiaľ ma vraciaš naspäť
svietiš do očí?

Maľuješ i pre konkrétneho človeka na prianie?
Zatiaľ málo, ale je to možnosť. Dá sa naplniť. Môžeme sa stretnúť, či už osobne, alebo si zavoláme, napíšeme, a dohodneme detaily. Isté symboly môžu byť nápomocné, ak ich tam človek chce, môžem ich do obrazu zakomponovať. Nezobrazujem utrpenie ani kríže. Mystérium utrpenia tu vládne príliš dlho.

Aký máš vzťah k sebe ako k žene?
Rešpekt a úctu. Ako k životu. Ako k dieťaťu, ako k mužovi. Rovnako. To, že obývam ženské telo, je skvelé, avšak nič to nepodmieňuje. Neha a jemnosť v ňom žijú prirodzene. Avšak môžu aj v mužskom, nevylučuje sa to. Oceňujem, že som sa naučila rešpektovať cykly tým, že ich v tomto tele žijem. Avšak spomeniem, že názory na to, ako sa má prejavovať a neprejavovať žena, čo si má obliekať a ako sa má cítiť, ako má harmonizovať s mužom a čo musí robiť pre to, aby harmonizovala… vnímam len ako mechanizmy, konceptuálne zámotky, manipulatívne konštrukty, z ktorých môže každá žena jedného krásneho dňa vytriezvieť alebo ochorieť. V hre je práve myseľ, ktorá chce ovládať. Aj pojem žena môžem vnímať iba ako koncept. To podstatné ja za zrkadlom a nedá sa popísať slovami. Kvalita bez mena. Ktorú viem iba žiť. A to je pre mňa skutočnosť, esencia. Tentokrát v ženskom tele. Svojbytná svojbytosť. Toto som ja a to je zároveň aj vzťah k sebe samej. Neoddeliteľné.

posledná zeleň
len ľahký dotyk štetca
vodou z prameňa

 

Máš svoje obľúbené obrazy, s ktorými by si sa ťažko lúčila?

Mám. Podstatnú časť z nich som netvorila pre ostatných. Zatiaľ. A keďže ten zámer nebol takýto a išlo v prvom rade o spoznávanie seba samej, sú to moje zrkadlá. To je jeden uhol vnímania. Druhý je, že ani jeden mi v skutočnosti nepatrí. Nelipnem na nich. Nemôžem ich vlastniť. Teraz, keď tvorím s tým (ako mi poradila jedna priateľka), že už pri prvom ťahu štetca mám radosť z toho, že obraz od tejto chvíle putuje k niekomu, komu urobí veľkú radosť, môžem ho pustiť tam, kam ísť má. Od začiatku je venovaný. Niekto ho očakáva. Už teraz ho víta.

Priblíž nám techniku, ktorou tvoríš.
Väčšinou maľujem akrylovými farbami, voskovým pastelom a ceruzou, kombinujem techniky, používam aj temperové a gvašové farby v kombinácii s akrylom, farby miešam podľa pocitu, v radosti. Robím aj pečiatky linorytom, ktoré potom odtláčam na obraz, ak potrebujem ornament či rytmus.

piesok zvírený
vetrom: nežne obradne
obrúsim hrany

V čom vnímaš jedinečnosť svojej tvorby?
V tom, že prichádza ako každá tvorba cez jedinečnú bytosť. V tom, že aj ja som bola stvorená najlepším umelcom. Jedinečným.

Kam chodíš pre inšpiráciu?
Do krajiny vonku a krajiny vnútornej.
Na okraje, rozhrania, priestory synergie.
Už nie deň, ešte nie noc. Už nie lúka, ešte nie les. Už nie voda, ešte nie breh. Mentálny paradox. Porážka logiky. Platné viaceré riešenia súčasne. I tie protichodné. Výsostne inšpiratívne.

modrá obloha
tu sa môžem ukotviť
zelená lúka

Tvoj obľúbený spôsob dobíjania bateriek?
Samota a ticho. Iba som a vnímam, aké je to všeobsiahle a radostné. Nemusím, môžem. Na počiatku bolo ticho… a do tohto priestoru môžu vstupovať obrazy. Ak už ja ako osobnosť som prázdna. Môžem prijať, načerpať z toho, čo ma presahuje.

Taktiež si viem vychutnať činnosti, ktoré som rada robievala ako dieťa: zber plodov, dívanie sa do prúdu rieky či do ohňa. Sedieť si v korune stromu alebo pod ríbezľovým kríkom. Sú to skôr nečinnosti. Radostiplné.

Keby si mohla svoj vnútorný svet popísať ako krajinu, aká by bola, ako by vyzerala, koho a čo by sme v nej mohli vidieť a stretnúť?

Veľmi mocné bytosti: pokoj, nenáhlivosť, ticho, nehu, prívetivosť, dôveru, úžas, láskyplnosť, odovzdanosť, vďačnosť, vône, motýle, kvety, vtáky, včely, stromy, lúku, záhradu, rieku, les, bralo, more, maják a most… prapôvodnú nádheru a harmóniu prapočiatku. Bez boja. Bez ďalších chybne interpretovaných významov. Možno aj bez slov. Rajská záhrada. Niet viny, niet trestu.

skalnaté bralo
bytie: bez slov nehybne
dovidieť za dych

Čomu sa s láskou a radosťou venuješ, keď nemaľuješ obraz?
Nosím vodu a „štípám dříví“ ☺… jednoduchým veciam. Domácnosti, záhrade, vzdelávaniu detí, už dvanásť rokov učíme svoje deti doma, bežným činnostiam, čítaniu, pomáham mužovi, ktorý je včelár, predovšetkým v čase medobrania… a pozornému sledovaniu toho, čoho sa chce chytať myseľ a z akého zdroja to pochádza… či z musím, či z radostného môžem. Vytváram v sebe veľa slobodného priestoru, ako sa postupne odklínam a ruším staré zdedené dohody. Postupne som vyzliekla kabáty, programy, ktoré neboli moje. Prvotný striptíz, kde som stretla seba v strede mandaly, v onom bode, z ktorého začínam každý deň. Začiatok je večný. Radostné je uvedomiť si, že stále mám možnosť začiatku. Ako bolo na počiatku…

Inšpiruj i nás – tvoja obľúbená kniha, film a rozprávková postava?
Po dlhej dobe som bola v meste v kníhkupectve (väčšinou sme v poslednej dobe nakupovali cez internet) a intuitívne som si vybrala knihu Žena, ktorá čakala (Andrei Nakine). Bola silná, viac nechcem prezradiť. Pri čítaní veršov zo zbierky poézie Divoký kosatec (The wild iris) od Louise Glűckovej mi tečú slzy dojatia. Stále si vychutnávam magický realizmus, je to moja láska na celý život, naposledy v češtine Gabriela García Márqueza Na paměť mým smutným courám. Rada čítam poéziu súčasných slovenských básnikov a poetiek, napríklad Rudolfa Juroleka. Mariána Milčáka, Jána Gavuru, Joe Palaščáka, Mily Haugovej, Veroniky Dianiškovej, Márie Ferenčuhovej…
Hlboko ma oslovili príbehy šumavských samotárov, rozhovory, ktoré zapísali Aleš Palán a Jan Šibík s názvom Raději zešílet v divočině…

A filmy? Mojou celoživotnou srdcovkou je film Madisonské mosty, tiež Tri farby: Modrá – od Kiešlowského, animovný príbeh – rozprávka Song of the Sea, oslovujúci moje mýtické vedomie, Dead poets society – Společnost mrtvých básníků režiséra P. Weira….

Mojou obľúbenou rozprávkovou postavou je strýc Iroh z animovaného seriálu Avatar – the last airbender, Posledný strážca vetra. Tento pán je pre mňa nesmierne inšpiratívny. Žijúci pokoj a šálka čaju. Aj od neho to viem – tu som doma.

 

Ďakujem za možnosť byť v spoločnom tvorivom priestore.

Jaroslava Antalová