Vlna si ju našla

Začalo sa to na Islande. Pred pár rokmi po ňom Martina a jej budúci manžel cestovali a vychutnávali si letný slnovrat. Vtedy ešte netušili, ako im táto cesta zmení život. A hoci na nejaký čas zabudli na ovce a svetre s islandským vzorom, ktoré každý Islanďan nosí s hrdosťou, v pravú chvíľu sa ten pocit opätovne vynoril.

 

Chodíme po dvore starého gazdovského domu, z ktorého čo nevidieť bude prvá novodobá vlnárska manufaktúra na Slovensku. Martina Vozárová, učiteľka na rodičovskej dovolenke, si tu plní svoj sen, ktorý si ju cez Island našiel. „Na Islande všetci nosili svoje hryzavé svetre, nebolo to žiadne merino (pozn. mäkká vlna), a vyzerali hrdo, že je to z ich oviec. Možno vtedy mi prvýkrát napadlo, že aj u nás je plno oviec a malo by sa s tým dačo robiť. Potom sme zisťovali, aká je situácia ohľadom vlny vo svete, a takmer všade, kde chovajú ovce, existujú malé práčovne. Ide o koncept ,mini-mill‘ – prevádzok, ktoré ponúkajú služby na vypranie, vyčesanie vlny a napradenie priadze,“ hovorí Martina, ktorá je prototypom toho, ako sa snívanie stáva realitou. Jej myšlienky, nápady podporila aj rodina – z manžela právnika sa stal z roka na rok farmár a pomohli aj ďalší, aby sa sen o vlne zhmotnil.

 

Na Senohrade ženy pradú

Martina sa rozhodla, že okrem svojho príbehu sa so mnou podelí aj o poznatky zo spracovania vlny. Dostanem pravý rýchlokurz spracovania, ale aj použitia vlny. Akonáhle Martina zoberie do rúk vlnu, na tvári sa jej objaví taký nebadateľný pokojný úsmev. Vlna si ju našla. Doslova. Beží po práve ostrihanú vlnu z ovečiek a vysvetľuje, akí dôležití sú strihači a ich zručnosť. A, samozrejme, aj to, ako ovečky žijú. „Na Novom Zélande nosia ovečky ,kabátiky‘, ktoré sa im zapínajú pod bruchom, aby sa vlna na ovečke neušpinila. Potom je s tým pri procese spracovania oveľa menej roboty. Raz som strihala ovcu, ktorá mala tak veľmi nabité seno za krkom, ako jej tam napadalo z jasličiek, že z tej sa už nedalo nič urobiť. Mnohí to asi netušia, ale kvalita vlny veľmi závisí už od chovu oviec a tiež od toho, či je správne ostrihaná.“ Vysvetľuje mi Martina a už má v rukách vlnu, namáča ju do vody v lavóriku a postupne vyberá aj malé nečistoty, aby zostala len krásna čistá. Úprimne si myslím, že raz to stačí, Martina sa rozosmeje a vysvetľuje, že veru nie, vlnu treba takto niekoľkokrát vyprať, aby bola bez nečistôt a dalo sa s ňou pracovať ďalej. Potom vyberie pár centimetrov vlny, ktorá sa na slnku krásne leskne, aj vďaka obsahu lanolínu, a jemne ju ponaťahuje, akoby chcela hrať na hudobný nástroj. „Keď vlákna vlny akoby pekne brnknú, svedčí to o zdraví vlasu, kvalite a dá sa s ňou pracovať,“ dodáva, berie vlnu a presúvame sa do kúdeľnej izby. V prednej, kúdeľnej izbe dlhého hontianskeho domu je už všetko pripravené. V rohu izby sú krosná na tkanie, na druhej strane lavica, na stenách výrobky z vlny a dolu na zemi kufor plný krásnych ručne pradených pradienok a česancov (teda polovýrobkov pripravených na pradenie). Na prvý pohľad to vyzerá, akoby tu zastal čas, ale nie je to tak. Je to skôr, akoby sa čas vybral tým správnym smerom…

 

„Keď sme čakali prvé dieťa, rozhodli sme sa, že sa presťahujeme na lazy. Nevedeli sme presne kam, hľadali sme kade-tade, ale nakoniec si nás našli lazy pri Senohrade. Hneď v prvých dňoch som stretla v kostole dievčinu s bábätkom, dali sme sa do reči, rozprávala, že jej manžel chová 145 oviec. V tej chvíli som spozornela a v mysli mi naskakovali všetky tie obrázky z Islandu a vedela som, že som na správnom mieste. Na celom tele som cítila zimomriavky,“ schuti sa zasmeje Martina a popisuje, aký rýchly spád nabrali udalosti. Povedala si, že s tým musí niečo urobiť, a tak sa rozbehol jej príbeh vlny. S kamarátkou Annou sa dali do prania vlny a hľadania funkčného kolovrátku. V dedinskom rozhlase dala Martina vyhlásiť, že organizuje v miestnom zdravotnom stredisku priadky. Pedantne sa na to pripravila (ako na mňa), aby mohla vysvetľovať miestnym ženám čo a ako. Netušila, koľko ich príde, ale keď sa objavilo okolo dvadsať ľudí, mladších, starších, žien s deťmi… bola príjemne zaskočená. „Ale nebola som pripravená na otázku, ktorú mi položili na záver stretnutia: Čo ďalej? Odpovedala som: No tak zas o týždeň? Priadky odvtedy v Senohrade fungujú už takmer štyri roky, každý druhý týždeň, celoročne,“ dodáva pyšne Martina.

 

Na začiatku sa stretávali v zdravotnom stredisku, potom jedna členka ochotne ponúkla izbu v staršom dome, kde sa však nekúrilo a v zime tam musela ísť dopredu zakúriť, aby v ňom vôbec vydržali. V tom čase už Martina s Annou priadli vlnu na kolovrátkoch z Lackova a zo Zaježovej, ktoré si upravili domáckym spôsobom tak, aby sa na nich dala priasť vlna, lebo pôvodne boli na pradenie ľanu.

 

„A nielen to, aj tkať sme sa naučili. Ďalšia členka nás pekne posadila za tkáčsky stav, zaučila nás, aby sme vedeli aj osnovu si nasnovať. Každá z nás musela pekne utkať svoju časť koberca.“ Na priadky do Senohradu začali chodiť aj ženy z okolitých obcí – z Modrého Kameňa, Mladoníc, Lackova, Cerova, Litavy, naučili sa priasť, čechrali vlnu, štrikovali ponožky, háčkovali, vyšívali, plstili… a stávali sa jedna pre druhú pravými priateľkami. „Nie je to tak, ako keď chodíte s niekým na kávičky. Jedna pre druhú sme osožné. Navzájom sa učíme, pomáhame si, obdarúvame sa plodmi zo záhradky…“ Keď prišla korona, priadky sa načas prestali stretávať, ale ako Martina hovorí, bol to pre ňu a jej rodinu čas rastu. Vtedy sa definitívne rozhodli, že založia rodinnú firmu, ktorá sa bude venovať spracovaniu slovenskej ovčej vlny. Martina pripravila pre svoje priadky krásnu kúdeľnú izbu v dome, ktorý pripravujú pre stroje na pranie aj česanie vlny. Bude tu aj obchodík s produktami manufaktúry a svoje výrobky by tu mohli predávať aj šikovné senohradské ženy.

 

Mama Lama a dcéra Mamy Lamy

Na lazoch pri Senohrade začali pribúdať do rodiny Vozárovcov postupne deti aj zvieratá. Martina si priala na narodeniny ovečky. Farmár z neďalekej obce vyraďoval pár jahniatok z trojičiek, tak sa ich ujali. Taký dar ale vyžadoval, aby ho každé dve hodiny kŕmili ovčím mliekom. „Kupovali sme päť litrov mlieka, ktoré vydržali pre ovečky dva dni. Štyri týždne sme to vytrvali a potom už bolo dobre. Veľmi nám pomáhal aj muž kamarátky, ktorú som stretla vtedy v kostole. Teraz už toho vieme o zvieratách viac,“ dodá Martina. Dnes chovajú desať oviec, dve kašmírske a jednu mohérovú kozu. Na vlnu. Jedna z prvých oviec, ktorá sa stala miláčikom rodiny, dostala meno Mama Lama. Má najlepšiu vlnu, tak ako aj všetci jej potomkovia. Martina mi vysvetľuje, aké rôzne vlny majú jednotlivé druhy oviec, ktorá sa na čo hodí, a hlavne, že tie ovce, z ktorých chce mať jemnú vlnu, nenájde na salašoch. „Veď, keď kojíš, tiež máš slabšie vlasy, preto sa na jemný vlnený textil viac hodí ovca, ktorá sa chová skôr na mäso,“ vysvetlí Martina logiku hodnotnej vlny. Vlna z tradičných valašiek však tiež nie je na zahodenie, sú z nej pevné a trvácne koberce, vlna z bežne chovaných cigají alebo suffolkov je napríklad dostačujúca aj na ponožky, papuče…

 

Môj kurz pokračuje – tentokrát češeme vlnu. Dá sa to aj ručne kefami alebo na malej česacej doske, ale to samozrejme trvá, kým sa vytvorí jemný česanec. Priadkam často pomáha bubnová česačka. „Profesionálna česačka do našej manufaktúry je 3,5 x 1,5 metra veľká a vyčeše vlnu oveľa rýchlejšie. Vzniknú úhľadné česance, s ktorými sa ďalej pracuje, spriadajú sa z nich priadze alebo sa používajú na plstenie. Vypraná vlna sa dá zaniesť do Čadce, Lučenca alebo Nového Mesta nad Váhom, kde sú na Slovensku ešte stroje na pradenie vlny. Samozrejme, dá sa to urobiť aj ručne, to však trvá dlhšie, no je tam pridaná hodnota a čaro ručnej práce. Kilo vlny na sveter štandardnej veľkosti sa dá upriasť tak za dva týždne, ak by som to robila štyri hodiny denne. Sú však fajnšmekri, ktorí vedia oceniť ručnú prácu. Hlavnou myšlienkou, ktorej sa v manufaktúre držíme, je dať šancu a priestor ovčej vlne, aby žila, aby sa používala, aby sa nosila. Chceme využívať pradiarne, ktoré na Slovensku stále fungujú, a veríme, že ich budú využívať aj naši zákazníci.“

 

Martina sníva ďalej. Predstavuje si, ako do ich práčovne chodia ľudia, ktorí majú doma len pár ovečiek, donesú si ostrihanú vlnu a odchádzajú s česancami, z ktorých môže byť všeličo. Ponožky, svetre, izolácia do okien alebo vložky do topánok… aby naše ovečky boli stále s nami. Sníva o tom, že kúdeľná izba sa premení nielen na miesto pre miestne priadky, ale budú v nej aj kurzy pre verejnosť. Kurzy sa budú týkať rôznorodého využitia ovčej vlny, napríklad pradenia, plstenia, tkania, ale možno aj výroby súkna alebo čistenia kožušín… Martina už vie, že jej sny posilňujú ďalších, aby snívali a na vidieku zostalo to, čo tam patrí. Ovečky.

 

Klára Kožiaková